Album Labutie piesne vznikol neplánovane, po obrovskom úspechu takmer pôvodnej zostavy Collegia musica a Prúdov na troch koncertoch prehliadky najúspešnejších českých a slovenských skupín zo 60. rokov Comeback II., ktoré sa uskutočnili začiatkom roka 1992 v pražskej Lucerne, v brniaskom Ronde a na bratislavských Pasienkoch. Svojou jasavou energiou odkazovali na prvé dva ročníky pražského beatového festivalu z rokov 1967 a 1968. Ukázalo sa, že čas i potreba urobiť opäť niečo spolu dozreli. Tentoraz sa do tvorby skladieb okrem Vargu a Hammela zapojili aj Radim Hladík a Cyril Zeleňák, a aj preto možno Labutie piesne svojím spôsobom chápať ako ozvenu ich spoločných platní.

Sila osobností, povahové rozdiely a odlišné hudobné cítenie síce kedysi zapríčinili rozchod Vargu s Hammelom a Prúdmi, nemohli však zabrániť ich tvorivému spojeniu na iných projektoch. Po Zelenej pošte, albume Na II. programe sna... dozrel čas na ďalšiu ich autorskú spoluprácu a v roku 1989 vychádza album Všetko je inak.

Po vydaní Divergencií sa Marián Varga odhodlal k ďalšiemu radikálnemu zvratu vo svojom umeleckom vývine, pričom definitívne rezignoval na dobre zabehnutú kariéru rockového hudobníka, na osvedčený koncept, ktorý mu priniesol uznanie a slávu a začal vystupovať úplne sám, obklopený elektronikou, ktorou nahradil bývalých spoluhráčov. Produktom tejto jeho premeny bol inštrumentálny album Stále tie dni, ktorý je považovaný za skrytý vrchol Vargovej tvorby.

Pre nezainteresovaných poslucháčov bude asi veľkým prekvapením Vargova symfonická skladba Musica concertante, ktorá zapĺňa C stranu dvojalbumu Divergencie. Marián Varga sa od začiatku svojho pôsobenia intenzívne zaoberal tzv. vážnou hudbou - z tejto sféry vlastne vyšiel - a vyvrcholením jeho dovtedajšej skladateľskej činnosti v tejto oblasti bol päťčasťový neoklasicistický koncert pre orchester, v tomto prípade pre Symfonický orchester Československého rozhlasu, ktorý dirigoval T. Koutník.

Po dvojročnej odmlke natočil Marián Varga v roku 1981 dvojalbum Divergencie, ktorý sa svojím názvom i štruktúrou hlásil ku kultovému albumu Konvergencie. Marián sa tu aj so svojimi spoluhráčmi opäť na každej zo štyroch strán predstavuje v inej polohe – ako jazzrockový improvizátor, ako autor komornej suity či viacčasťovej symfonickej kompozície, aj ako rockový pesničkár. Albumom Divergencie, na ktorom aspoň symbolicky oživil značku Collegium musicum, uzavrel jedno mimoriadne tvorivé obdobie a zároveň ním naznačil svoje budúce smerovanie.

12. časť / Hoci album On a ona z roku 1979 vyšiel pod hlavičkou Collegia musica, v skutočnosti išlo o platňu Pavla Hammela, Mariána Vargu a hostí. S výnimkou jedinej inštrumentálnej kompozície obsahuje totiž pesničky, ktoré by pokojne mohli byť súčasťou Cyrana z predmestia. Vznikli na texty Borisa Filana a ich interpretmi sú Pavol Hammel, Ľudovít Nosko a Marika Gombitová.

Už mesiac po premiére muzikálu Cyrano z predmestia v októbri 1977 sa v nahrávacom štúdiu Opusu stretáva staronová zostava Collegia musica, aby nahrala nový album. Opätovná prítomnosť Fedora Freša a Dušana Hájeka v kapele dávala tomu príchuť comebacku, i keď pre novú generáciu fanúšikov išlo o prvú autentickú skúsenosť so živou energiou Collegia, ktorého mýtus pretrvával v zážitkoch ich starších súrodencov. Okrem pôvodných členov pribudli do zostavy spevák Ľudovít Nosko a gitarista Karel Witz a kapela odohrala 140 koncertov. Pre Mariána Vargu, ktorý v súkromí prežíval jednu z najdramatickejších životných etáp, však bolo toto tempo vyčerpávajúce, navyše, čoskoro si uvedomil, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš...

Odozva na album Mariána Vargu, Pavla Hammela a Kamila Peteraja Na II. programe sna, ktorý vyšiel v roku 1976, bola mimoriadne povzbudzujúca a inšpiratívna pre zotrvanie tejto autorskej trojice v tvorivom móde. Kamil Peteraj v tom období pracoval ako dramaturg divadla, ktoré okrem klasických operiet ponúkalo aj pár muzikálových titulov. No jeho ambíciou bolo priniesť na scénu pôvodný muzikál, ktorý by námetom, inscenačným a hudobným stvárnením vedel pritiahnuť do divadla mladých ľudí a stal sa ich generačnou výpoveďou...

V roku 1976 sa opäť zišli k autorskej spolupráci Marián Varga s Pavlom Hammelom, aby nadviazali na „nezaslúžene zabudnutú Zelenú poštu“. Na jej realizácii sa podieľala nová zostava Collegia musica, ale aj pozvaní hostia vrátane dychárov, sláčikového kvarteta, zboristov a opäť si prizvali k spolupráci aj osvedčeného gitarového virtuóza z Prahy Radima Hladíka. Skladby otextoval Kamil Peteraj a na albume sa stretneme s ľudovou aj mestskou poetikou, dokonca s básnickým surrealizmom.

Dvestopäťdesiat koncertov ročne – to prináša stresy, animozity, ponorkové choroby. Varga s Frešom mali komplikovaný vzťah vždy, ale večné trmácanie sa po koncertoch ich rozdelilo na dlhý čas. Do kapely preto miesto Freša angažoval dovtedajšieho basistu z Prúdov Ivana Beláka, ktorého si preveril počas ich spoločného šesť týždňového turné a s ktorým si ľudsky veľmi sadli. Ivan prevzal po Frešovi aj všetky organizačné úlohy – teda logistiku skupiny aj moderovanie koncertov. Keďže Hammel bol práve na prezenčnej vojenskej službe, z Prúdov spolu s Belákom prichádza do kapely aj talentovaný gitarový sólista Jozef Farkaš...