JOJ History

Vy máte moc, my máme pravdu – tak znie zrejme najznámejšia veta Silvestra Krčméryho,spoluzakladateľa tajnej podzemnej cirkvi počas komunistického totalitného režimuv Československu. Tento rok v auguste si budeme pripomínať 100. výročie jeho narodenia. V akej rodine vyrástol, po čom túžil ako mladý lekár, akú pesničku si spieval spolu s pápežomJánom Pavlom II., ako prežíval svoje väzenia a prenasledovanie počas obdobia neslobody, 24podcastu porozprával František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa, ktorý sa so Silvestrom Krčmérym osobne poznal.

Vznikol pred tridsiatimi rokmi, spravuje expozíciu na Dukle, v múzeu vo Svidníku, v Piešťanoch, vojenský archív, v ktorom je okolo 20-tisíc fotografií a 34 miliónov archívnych dokumentov. Vďaka ich záznamom môžete zistiť, kde bojoval a prípadne aj padol váš pra-pradedko alebo sa dozvedieť polozabudnuté príbehy z našich vojenských dejín.  Hosťom 24 podcastu bol plk. Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historické ústavu v Bratislave

Dionýz Lenárd sa narodil v roku 1912 v Budapešti, neskôr sa rodina presťahovala do Žiliny. Jeho otec tam mal malú firmu na aranžovanie a umývanie výkladov. Dionýz túžil po speváckej kariére, jeho talent však nebol dostatočný. Vyučil sa teda za čašníka. V 24 podcaste sa o jeho odvahe, odhodlaní a ťažkom osude rozprávame s Jánom Hlavinkom. z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokauste. Ján Hlavinka o Dionýzovi Lenárdovi a jeho polozabudnutom príbehu úteku z Majdanku, koncentračného a vyhladzovacieho tábora stojaceho na okraji Lublinu, napísal knihu. V podcaste sa dozviete, že Lenárd sa po úspešnom, strastiplnom úteku z Majdanku vrátil na Slovensko. Žil tu pod falošnou identitou a práve tá ho nakoniec prezradila. Vyšetrovatelia však neprišli na to, že je utečencom z koncentračného tábora.   Dionýz Lenárd ušiel aj z tábora v Seredi, kam ho po súde poslali, utiekol cez zelenú hranicu do Maďarska, odkiaľ sa opäť nelegálne zvládol vrátiť, zapojil sa do SNP, ale v novembri 1944 ho opäť chytili. Jánovi Hlavinkovi sa podarilo zistiť, akými rôznymi tábormi prešiel a kde je o ňom posledná oficiálna stopa.

Ako 18-ročná sa vybrala pomáhať československým legionárom do Vladivostoku pri ich návrate do vlasti. Neskôr v Amerike založila sieť predajných výstav slovenských výrobkov.  Vrátila sa do Československa, aby tu viedla cestovnú kanceláriu pre zahraničných hostí. Počas vojny žilav exile v Londýne, kde sa stala podpredsedníčkou československého Červeného kríža a zasadila sa o to, aby aj slovenskí zajatí vojaci v stalagoch alebo koncentračných táboroch mohli dostávať balíky jedla, vitamínov, či oblečenia, ktoré im predtým nacisti odopierali.Marína Paulínyová, rodáčka zo Slovenského Pravna, ktorú pred pár týždňami prezidentka Slovenskej republiky vyznamenala Krížom Milana Rastislava Štefánika II. triedy., in memoriam. O tejto pozoruhodnej žene sa s jej praneterou, Zuzanou Francovou rozprávala Veronika Homolová Tóthová.

Počas druhej svetovej vojny zažili mestá a ľudia v nich, ktoré dnes ležia na území Slovenska niekoľko bombardovaní. Zasiahnuté boli najmä Košice, Prešov, Komárno, Nitra, Bratislava a Nové Zámky.    Práve Nové Zámky, ktoré počas vojny patrili Maďarsku, zažili najničivejšie bombardovanie. Prišlo v troch vlnách, to najhoršie 14. marca 1945.  Prečo práve toto mesto bolo spojencami vybrané na takýto útok?  Čo sa v meste odohrávalo pred ním a ako sa s tragédiou vyrovnalo? Prečo dodnes nevieme, koľko ľudí pri bombardovaniach zahynulo?    Hosťom 24 podcastu bol Marek Hudec, autor knihy Uzol, ktorá zachytáva rôzne vojnové príbehy Nových Zámkov.  Rozprávala sa s ním Veronika Homolová Tóthová, editorka jojhistory.

Neoddeliteľnou súčasťou komunistického režimu sú desaťtisíce politických väzňov. Boli medzi nimiľudia, ktorí boli otvorene proti režimu a presadzovali demokraciu a osobnú slobodu, aj takí, ktorí boli podporovateľmi predchádzajúceho, ľudáckeho politického systému, ale aj ľudia, z ktorých si režim nepriateľov vytvoril.  Koľko ich na Slovensku bolo a aké boli ich osudy?  Aké tresty a za čo vlastne dostávali ?  Vieme o nich dosť na to, aby sme sa mohli aj s touto ťaživou časťou našich dejín začaťvysporiadávať?    Na to sa pokúsime nájsť odpovede v 24 podcaste, ktorého hosťom je František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa.

27. januára si pripomíname medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.  V tento deň, v roku 1945 Červená armáda oslobodila sústavu koncentračných a vyhladzovacích táborov Auschwitz.  Vypočujte si rozprávanie o žene, mladej medičke, ktorá sa do Auschwitzu dostala v druhom transporte zo Slovenska a vybrali ju na tzv. revír. Tam sa všetkými možnými spôsobmi snažila liečiť a pomáhať raneným a chorým väzenkyniam. Jej meno je Margita Schwalbová.  V 24podcaste o nej hovorí historička Katarína Mešková Hradská, ktorá sa s ňou desaťročia priatelila.

Československé hračky boli kedysi svetoznáme. Mnoho dizajnérov navrhlo rôzne, dnes už ikonické hračky - plastového kocúra, vesmírnu loď, drevené skladačky, či vystrihovacie bábiky, ktoré sa dali rôzne obliekať.Veľa z dizajnérskych návrhov však zostalo iba vo forme prototypu - socialistické podniky ich nevedeli vyrábať vo veľkom. Prípadne vznikli len série určené na export.Helena Koenigsmarková je dlhoročnou riaditeľkou Umeleckopriemyslového múzea v Prahe, ktoré disponuje veľkou zbierkou hračiek. Poďte si vypočuť rozprávanie o tých, ktoré ste ako deti mali, ale aj o tých, ktoré by ste iste chceli.Ak si náš podcast pustíte aj s obrazom, tak ich aj uvidíte.

Vianočné tradície sa líšia podľa krajov, miest, ale aj rodín. Niekto dodržiava zvyk, že sa počas štedrovečernej večere nesmie nikto postaviť od stola, iní púšťajú orechové škrupinky len tak plávať, ale vo vedľajšej dedine do nich fúkajú a pretekajú sa, koho škrupinka lavórik, či misu prepláva ako prvá.  Prečo sa chlieb pri vianočnom stole nekrájal, ale lámal? Do čoho starostlivo zmietli všetky omrvinky a čo s nimi urobili na jar? Aká ľúbostná mágia sa spája so Štedrým dňom? Odkiaľ sa vzal názov "salónky"? Pre koho bol pri štedrovečernom stole nachystaný tanier navyše? A kedy bol súčasťou štedrovečerného stola bobrí chvost?

SLOVENSKO / Zemiaky dnes považujeme za tradičnú plodinu, ktorá zachránila pred hladom našich predkov. Tam, kde sa neurobilo obilie, sa určite urodili aspoň zemiaky. Rozmach pestovania a konzumácie zemiakov na Slovensku však nie je taký starý ako by sem si mysleli. Nastal až začiatkom 20. storočia. Zemiaky sa na Slovensku a celkovo v Európe udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia sa ich štítili jesť.   "Prevládal ten názor, že konzumuje sa to, čo z pôdy vyrastie, čo sa ťahá k nebu. To, čo je v zemi, tie korene, to patrí peklu a to sa neje," vysvetľuje Katarína Nádaská.    Význam zemiakov ohľadom možnosti nasýtenia svojich poddaných rýchlo pochopili panovníci. No odpor voči tejto plodine bol taký veľký, že museli pestovanie zemiakov dať príkazom.  "Pruský panovník vydal rozhodnutie, že kto odmietne pestovať zemiaky, príde o nos alebo o ucho. A aj sa to dodržiavalo," hovorí Katarína Nádaská.  Zemiaky boli vnímané ako možnosť obživy pre veľa ľudí a zvierat, ale zároveň sú zodpovedné za jeden z najväčších hladomorov v Európe.  Vypočujte si množstvo zaujímavých informácií o zemiakoch, ktoré Veronika Homolovej Tóthovej v 24 podcaste porozprávala etnologička Katarína Nádaská.  Dozviete aj to, koľko kusov zemiakov kedysi ľudia denne bežne jedli.