Zamýšľal si sa niekedy nad tým, že ti možno druhí ľudia veria viac, ako ty veríš sám sebe? A vieš o tom, že je to i naopak? Že keď ty naplno niečomu uveríš, uveria tomu i druhí?

"Ak by si nezažil nešťastie, nedokázal by si sa radovať zo šťastných dní, ak by si nemal zlomené srdce, nevedel by si pochopiť pravú lásku, ak by si nikdy nespadol, nespoznal by si ten skvelý pocit zo státia, či úspechu, ak by si mal všetko, nevedel by si oceniť málo, ak by sa stalo všetko teraz nemalo by zmysel čakať na ďalšie ráno, alebo aj na ďalší rok."

Trochu naťahujeme nohy moc ďaleko. Často až tam, kam nevidíme a potom šliapneme kam nechceme. Rozhliadnuť sa okolo a robiť menšie kroky. Podporiť pekným slovom a poslať euro na dobrú vec. Fakt je to lepšie než skoky v sedemmíľových topánkach. A viem, že to nie je asi až tak sexi ako fotka s luxusnou kabelkou a kyticou ruží, alebo holým zadkom, ale pomáha to...

Veď tak sa hovorí, že ten, kto ťa dokáže zastaviť, ten ťa ovláda. To je veľká myšlienka, ktorá pripomína, že múdrosť sa nepovyšuje, ego áno. Tak sme toho schopní?

Že jednoducho záručná doba našich snov je rovnako trvanlivá ako med, čo mi Honza radil dať si na tú ranu. Pretože, vieš čo v poslednej dobe pozorujem u ľudí? Že stiahli hlavy z hviezd, vyprášili čiapky snov a začali sa pozerať viac do zeme. Ak si nedáme pozor, všetko to veľmi rýchlo zvädne. Všetky ťažkosti, ktoré teraz cítime, nás jedného dňa prerastú a už nebude dôvod na snívanie...

Vždy, nech už človek urobí čokoľvek pre to, aby dobehol do cieľa, nech sa snaží akokoľvek intenzívne, vždy ten hore (nazvi si ho podľa seba:) chce aby to bolo inak. Chce,  aby sme si viac pamätali cestu než cieľ. Chce, aby sme sa to snažili pochopiť. Pochopiť všetko, čo sa okolo nás deje. A hlavne, čo sa deje v nás.

A či nemáme všetci sami v sebe rozprávkovú knihu? Vlastné vyšumené príbehy, ktoré sme si sami zrežírovali, prežili a zabudli? Také, ktoré vznikli, aby sme sa blažene mohli špárať vo vlastnom archíve...Priepustky do našej fantázie otvárajú jedny dvere za druhými, až sami seba prekvapíme, aké presnosti si náš mozog pamätá. Nepodstatný vzor prvých roztrhaných tenisiek, chuť uheráku na vrchole bezmenného kopca, odreté kolená vyčnievajúce spod sukne...

Veľakrát má lenivosť v dnešnej dobe akési krycie mená, alebo motívy. Každý z nás si hľadá tú ľahšiu cestu životom. Každý chce dostať maximum z minima. Lenivosť je ale oveľa závažnejší hriech. Je ťažký vtedy, keď sa z nejstáva ľahostajnosť a nevšímavosť.

Ten batoh som začínala nenávidieť. A každú jednu vec. v ňom tiež. Bola som presvedčená, že v ňom nemám nič naviac. Nič čo skutočne nepotrebujem. Dokonca ani tú kefu na vlasy som si nevzala a už prvý deň, keď som sa snažila rozčesať si vlasy malým cestovným hrebienkom, som to oľutovala...

" Jasne som si uvedomovala, že toto nie je záležitosť kilometrov, ale kíl, ktoré nesiem na chrbte a tiež zodpovednosti, ktorú som na seba vzala. Akoby bola všetka v tom batohu. A koľko môže taká zodpovednosť vážiť? Môže ma ťažiť a budiť zo sna? Ako spoznať, že sústo, ktoré sme si ukusli je príliš veľké?"