Adam kreslí, maľuje a tetuje, no všetky tieto médiá uňho vyrastajú z jedného spoločného základu – z kresby. Tá sa preňho stala jazykom, denníkom aj spôsobom, ako spracúvať každodennosť, vnútorné napätia či neistotu zo sveta okolo seba. Jeho rozpitá línia, surovosť a prijatie náhody sa objavujú na papieri, plátne aj ľudskej koži. V rozhovore hovorí o detstve formovanom staršou sestrou, o ceste na VŠVU, pandémii ako zlomovom období, tetovaní ako prirodzenom pokračovaní kresby aj o tom, prečo najúprimnejší obraz nemusí vzniknúť z dokonalej kontroly, ale práve z ochoty nechať veci trochu sa rozliať.