Studio 413 vzniklo ako nápad troch kamarátov, ktorí spolu zdieľali budovu jednej fakulty, školské zadania a zjavne aj dostatok tvorivého nepokoja na to, aby si popri tom založili vlastný projekt. Dnes je z neho otvorená platforma, ktorá sa odmieta nechať zatvoriť do jednej disciplíny, jednej techniky či jednej rozumnej odpovede na otázku: „A čo vlastne robíte?“ Sára Kramárová, Adam Mráz a Dávid Dubrovčák navrhujú šperky, odevy, objekty, výstavy aj komunitné eventy, no sami tvrdia, že ich nedefinuje médium, ale spôsob premýšľania. Experimentujú, skúšajú, pochybujú, hádajú sa, uzmierujú sa pri zmrzline a z každého projektu sa snažia vytvoriť viac než len výsledný produkt. V rozhovore rozprávajú o tom, ako vzniklo studio 413, prečo sa považujú skôr za tvorcov než dizajnérov, ako sa z troch rozdielnych osobností stáva jeden tvorivý organizmus a prečo je pre nich najdôležitejším dielom komunita ľudí, ktorá okolo ich tvorby postupne vzniká.

Je dosť možné, že si niekto z generácie Z pri čítaní tohto profilu (ak vôbec tento dlhý text dočíta až dokonca) povie: „To je milé, skoro to pochopil.“ A úprimne? Asi áno. Pokúšať sa totiž slovami vysvetliť svet Karolíny Molnárovej aka lunalovesick je trochu ako snažiť sa opísať meme človeku, ktorý ho nikdy nevidel. Alebo vysvetliť, prečo je chróm náboženstvo, motocross poézia a screenshot môže byť maliarskou predlohou. Niekde cestou sa určite objaví pár dlhých viet, zopár múdro znejúcich pomenovaní a možno aj snaha nájsť vo všetkom hlbší význam. Berte to ako prirodzený obranný mechanizmus autora narodeného ešte pred YouTubom. Našťastie Karolínina tvorba funguje aj bez prekladu. A možno práve vtedy funguje najlepšie.

Pred niekoľkými rokmi by Alanis ani len nenapadlo, že raz založí vlastnú módnu značku. Dnes pod menom LAKS vytvára autorské upcyklované kolekcie, spolupracuje s hudobníkmi, festivalmi aj mladými tvorcami a postupne si buduje vlastný rukopis. Za jej tvorbou však nestojí len remeslo či záujem o udržateľnú módu. Je predovšetkým výsledkom osobnej cesty medzi Ekvádorom a Slovenskom, medzi očakávaniami okolia a vlastnou identitou. Ako sa z dievčaťa, ktoré dlhé roky pochybovalo o svojom talente, stala návrhárka, pre ktorú je každý odev spôsobom rozprávania vlastného príbehu?

Braňo sa nerád uzatvára do jednej škatuľky. Venuje sa oblečeniu, fotografii, videu, grafike aj organizovaniu podujatí, no všetky tieto polohy spája jedna potreba – vytvárať priestor pre seba aj pre ľudí okolo seba. Od internetových komunít a dokumentárnej fotografie, cez ikonické ACAB mačičky, spoluprácu s Flace či tričko Kink at Pride!, až po komunitný projekt PureHeart, jeho tvorba prirodzene prechádza medzi humorom, iróniou, queer estetikou, aktivizmom a osobným hľadaním. V rozhovore hovorí o detstve v Brezne, škole, oblečení ako úniku z čiernobielej dokumentárnej fotografie, safe spaces, Prahe aj o tom, prečo sa dnes opäť vracia k fotografii a videu.

Anna nepatrí medzi návrhárov, ktorí začínajú kresbou novej kolekcie. Oveľa častejšie začína starým sakom, zabudnutým závesom alebo kúskom látky, ktorý by väčšina ľudí obišla bez povšimnutia. Práve v nich totiž vidí nový potenciál. Zakladateľka značky BEZAK pretvára existujúce materiály na súčasné unisex odevy, no jej príbeh nie je len o upcyclingu. Je aj o detstve strávenom pri šijacom stroji, rokoch modelingu v zahraničí, hľadaní vlastnej cesty a o presvedčení, že tie najlepšie veci často vznikajú pomaly, intuitívne a bez presného plánu. V rozhovore rozpráva o tom, prečo ju viac než trendy fascinuje samotný proces tvorby, ako ju ovplyvnil pohľad do zákulisia svetového módneho priemyslu a prečo dnes radšej objavuje nový život materiálov než navrhuje stále nové.

Adam kreslí, maľuje a tetuje, no všetky tieto médiá uňho vyrastajú z jedného spoločného základu – z kresby. Tá sa preňho stala jazykom, denníkom aj spôsobom, ako spracúvať každodennosť, vnútorné napätia či neistotu zo sveta okolo seba. Jeho rozpitá línia, surovosť a prijatie náhody sa objavujú na papieri, plátne aj ľudskej koži. V rozhovore hovorí o detstve formovanom staršou sestrou, o ceste na VŠVU, pandémii ako zlomovom období, tetovaní ako prirodzenom pokračovaní kresby aj o tom, prečo najúprimnejší obraz nemusí vzniknúť z dokonalej kontroly, ale práve z ochoty nechať veci trochu sa rozliať.

Za značkou PUC sa neskrýva len grafická dizajnérka, ale autorka, ktorá premýšľa o značkách ako o živých organizmoch a o dizajne ako o nástroji na vytváranie emócií a zážitkov. Jej rukopis dnes nájdeme vo vizuálnych identitách, kampaniach aj festivaloch, no cesta k nemu neviedla cez presne naplánovanú cestu za grafickým dizajnom, ale cez intuíciu, experimentovanie a postupné objavovanie vlastného pohľadu na svet. Ako sa z dievčaťa, ktoré kedysi len tušilo, že chce robiť niečo kreatívne, stala dizajnérka, ktorej podpis dnes formuje podobu značiek, produktov a festivalov a ktorá patrí k najzaujímavejším osobnostiam súčasného slovenského creative directionu?

Niektorí ľudia si cestu k vlastnej tvorbe plánujú celé roky. Timotej ju našiel v momente, keď sa rozhodol spomaliť. Mladý krajčír a zakladateľ značky FLOWAH PROJECT dnes premieňa oblečenie na osobné výpovede, v ktorých sa stretáva streetwear, príroda, intuícia aj hľadanie rovnováhy medzi zdanlivými protikladmi. Každý jeho kúsok vzniká ako originál, nesie v sebe príbeh konkrétneho obdobia života a stáva sa súčasťou komunity ľudí, ktorí v móde nehľadajú len trend, ale aj emóciu. Ako sa chalan z Revúcej dostal od práce záhradníka k vlastnej značke, prečo odmieta tvoriť klasické kolekcie a čo preňho znamená „flowaizmus“?

Od dievčaťa, ktoré namiesto nálepiek zbieralo kryštály, až po šperkárku, ktorej práce dnes nachádzajú svojich majiteľov po celom svete. Martina patrí k autorkám, ktoré si svoj rukopis nevybudovali nasledovaním trendov, ale trpezlivým hľadaním vlastného príbehu. Počas štúdia na londýnskej Central Saint Martins objavila v spomienkach na detstvo a slovenské hubárčenie tému, ktorá sa stala základom jej autorského sveta. Dnes vytvára šperky balansujúce na pomedzí remesla, prírodovedy, osobnej mytológie a talizmanov, ktoré nesú v sebe príbehy húb, drahých kameňov aj ľudí, ktorí ich nosia. Ako sa z detskej fascinácie kryštálmi stal medzinárodne úspešný šperkársky brand a prečo sa pod povrchom jej tvorby skrýva oveľa viac než len huby?

Jakub nepatrí medzi návrhárov, ktorí rozmýšľajú nad módou cez trendy, sezóny alebo veľké módne gestá. Oveľa bližšie má ku konštrukcii, funkcii a pocitu, že oblečenie má človeku fungovať aj po rokoch. Zo skejtovej subkultúry, punkových nášiviek a učenia sa šitia ako samouk na internáte sa postupne dostal k vlastnému autorskému jazyku, v ktorom sa stretáva produktový dizajn, technické premýšľanie aj potreba robiť veci úprimne a po svojom. V rozhovore hovorí o hľadaní vlastného rukopisu, o udržateľnosti bez moralizovania, o živote medzi Slovenskom a Holandskom aj o tom, prečo je podľa neho najudržateľnejšia móda tá, ktorú človek jednoducho nechce prestať nosiť.